Call of duty:black ops2

padanie, chyby, zle nastavené checkpointy
jednoduchý dizajn misií v krátkej kampani
Strike Force su len násilné vsuvky do kampane
zombie mód má málo máp, nepasuje k zvyšku hry

Za posledných osem rokov si Activision od série Call of Duty nedali prestávku. Už osem rokov nám prinášajú s miernymi úpravami to isté a už osem rokov sa to ľuďom páči a kupujú každú ďalšiu hru stále viac. Prečo? Jednoducho je to hra, ktorá je určená pre masy. Nevadí im, že sa to celé opakuje, nevadí im, že sa vývoj zastavil roky dozadu a séria stagnuje. Hlavne, že hrajú to, čo poznajú. Hrajú ďalšie Call of Duty.

A tento rok to bude Call of Duty Black Ops 2 od Treyarchu, ktorý pokračuje vo svojej Black Ops podsérii načatej pred dvomi rokmi. Treyarch sa v nej vtedy konečne odpútal od druhej svetovej vojny a priniesol nadčasový pohľad na roky prebiehajúcich konfliktov so zaujímavými postavami a ich vnútornými konfliktmi, okorenili to zombie módom a klasickým multiplayerom. Presne to isté prinášajú aj teraz. Len sa znovu presúvajú v čase ďalej, do futuristickej vojny roku 2025, kam je zasadená kampaň a multiplayer a podobne sa do vlastného času a sveta presúva zombie mód. Znovu tu teda máme štandardný mix hrateľnosti, ktorý si vychutnajú single, co-op a aj multiplayeroví hráči.

• 

• 

Postavy z prvej hry sa vracajú a rozprávajú svoj príbeh.

• 

Single kampaň

Jedno treba hre uznať, s príbehom kampane sa autori skutočne pohrali a priniesli najpútavejší dej od čias Call of Duty 4. Síce nadviazali na pôvodný Black Ops a jeho postavy, konflikt je nový, čerstvý, ktorí stojí na najzaujímavejšej postave série - Raulovi Menendezovi, krutom teroristovi, ktorý má len jeden cieľ. Pomstu. Osobnú pomstu voči Alexovi Masonovi a Frankovi Woodsovi, hrdinom z prvej hry, ktorá sa ťahá krížom naprieč desaťročiami a po preklenutí generácií práve vrcholí. Vrcholí v roku 2025, kedy preberáme Davida Masona, syna Alexa a vydávame sa po stopách Menendeza, zisťujeme, kto to je a v rozhovoroch s Frankom Woodsom spoznávame, ako sú ich osudy prepojené a do čoho sa vlastne hrnieme a s nami aj celý svet. Alebo aj nie.

Kampaň ponúka jednu novinku a to možnosť rozhodovať sa. Niektoré postavy sa tak dajú zachrániť, alebo obetovať a podľa toho odvíja aj koniec. Môžu tak nastať rôzne konce, ktoré sa spoja z niekoľkých animácií a eventuálne sú aj dôvodom prejsť 5-hodinovú kampaň znovu. Žiaľ práve tých 5 hodín je znovu najväčším kameňom úrazu, tentoraz ešte väčší ako v posledných Call of Duty hrách. Postavy majú zarobené na pôsobivé predstavenie, to sa žiaľ končí skôr ako sa stihne rozbehnúť. Kampani chýba viac misií, ktoré by sa povenovali príbehu hlbšie, ako aj umožnili vychutnať si rozmanité futuristické zbrane a hračky, ktoré prakticky dostanete do rúk vždy len raz a menia sa tak rýchlo, že si na ne ani nestihnete zvyknúť a už sú preč.

Zatiaľ čo príbeh je pôsobivý, misie zostávajú v čistom Call of Duty štandarde alebo miestami ešte aj pod ním. Neponúkajú žiadne prekvapenia, rozšírenia, zložitejšiu hrateľnosť alebo odklon on priamej línie. Niektoré doslova nevyžadujú takmer žiadnu interakciu, len stlačenie jedného tlačidla, inde len sledujete kolegu v tíme a plížite sa presne v jeho stopách v kroví, ale väčšinou sa vám pod ranu vrhajú stovky nepriateľov. Z neznámych dôvodov je počet nepriateľov v hre asi päťkrát vyšší ako v predošlých častiach a miestami, tak hra pripomína paródiu na béčkové akčné filmy, kedy sa nepriatelia doslova množia. Nehovoriac o častiach, kedy ste nesmrteľní. Ale keď už nič iné, počty nepriateľov aspoň čiastočne vynahradzujú absentujúcu AI.

Na adresu kampane treba povedať, že má pôsobivé a rozmanité levely, neustále sa presúvate a to ako v čase tak aj medzi lokalitami. Dostanete sa z afgánskych púští v 80-tych rokoch na umelý ostrov na oceáne v roku 2025, prežijete boje na lietadlovej lodi, útoky v LA sprevádzané mechanickými robotmi a lietajúcimi ozbrojenými quadcoptermi. Cestou tentoraz preberiete hneď niekoľko vozidiel, medzi ne patrí aj kôň, zasadnete za volant auta aj do kokpitu lietadla, všetko v mimoriadne obmedzených priestoroch a žiaľ bez náležitej vernosti ovládania.

Kampaň sa dá skutočne vychutnať, príbeh vás ženie vpred napriek triviálnym misiám a Strike Force prídavku, ktorého misie sú síce nepovinné, ale ak chcete niektorú z postáv zachrániť, musíte nimi prejsť. Majú však úplne inú hrateľnosť, nekonzistentnú s kampaňou, kde sa môžete prepínať medzi vojakmi, prebrať rôzne zariadenie na bojisku a k tomu sa dá využívať strategický pohľad. Je to len pár misií a autori mohli radšej energiu venovanú na Strike Force použiť na rozšírenie hlavnej kampane, respektíve tieto misie presunúť aspoň do samostatného módu a pridať im kooperáciu. To by im sadlo oveľa lepšie. Žiaľ kooperáciu majú pod palcami zombíci.